Wrath a Anha, druhý kúsok

,,Želáš si vidieť inú?“ Wrath sa zamračil. Prečo by chcel-
,,Neodhrnul si ani kúsok môjho odevu,“ počul ju odpovedať, akoby predniesol svoju myšlienku nahlas.
Zrazu si uvedomil, že sa chveje, jej šaty kopírovali triašku jej tela. A...áno, do jej vône sa primiešal ťažký podtón strachu.
Vzrušenie zahmlilo jeho vnímanie, a to vyžadovalo nápravu.
Zdvihol trón a preniesol ťažké vyrezávané kreslo krížom cez miestnosť. Jeho potreba postarať sa o jej pohodlie mu dodávala obrovskú silu.
,,Posaď sa.“
Wrath pred ňou pokľakol na kolená.
Hľadel na ňu a jeho jedinou myšlienkou, okrem úmyslu si ju privlastniť, bolo, že ju už nikdy neuvidí vydesenú.
Nikdy.


Bol absolútne prekrásny- zo všetkých vecí na ktoré sa snažila pripraviť, tento prvý veľkolepý pohľad naňho, nebol nikdy prekonaný.
Jeho oči mali farbu jasnozelených jarných listov a keď na ňu hľadel, žiarili ako mesačný svit na hladine jazera.
A jeho tvár bola najkrajšia akú kedy videla, aj keď to pravdepodobne nebol veľký kompliment, berúc do úvahy, že jej nikdy nebolo dovolené uzrieť niečo mužské.
Vlasy mal čierne ako havranie krídla, padali na jeho široký chrbát.
Aj keď ani to, nebolo to čo preniklo do jej vedomia najväčšmi.
Bola to starosť v jeho výraze.
,,Nemaj strach,“ vyslovil drsne zamatovým hlasom.
,,Nikto ti nikdy neublíži, pretože som tu ja.“
V očiach sa jej objavili slzy a jej ústa sa samy otvorili, slová z nich priam vyskočili.
,,Môj pane, nemali by ste kľačať.“
,,Ako inak by som mohol vítať ženu ako si ty?“